Narodila sa v Trutnove, kde aj basketbalovo vyrástla, no už deväť rokov pôsobí mimo svojho rodiska a aj v novej sezóne bude obliekať bude dres košického klubu Good Angels, ktorý práve dnes začína letnú prípravu. V článku, ktorý vyšiel na webe trutnovinky.cz, ktorý uverejňujeme s dovolením jeho autora Michala Bogáňa, si prečítate o plánoch Romany Stehlíkovej nielen v nasledovnom ročníku.
Romana začala hrať basketbal v tretej triede základnej školy. Keď mala šestnásť, podpísala svoju prvú profesionálnu zmluvu a naskočila do najvyššej českej súťaže. V prvej sezóne 2002/2003 zasiahla do 13 zápasov. Pod Krkonošmi vydržala ďalšie štyri roky. Zažila historicky najväčší úspech klubu, ktorou bola strieborná jazda v ročníku 2003/2004 a po nej aj jediné pôsobenie Trutnova v Eurolige.
Z materského klubu odišla nečakane v priebehu play-off na jar roku 2007. Dostala výpoveď. „Mali sme taký konflikt s trénerom Petrovickým, ale to už je dávna história,“ smeje sa dnes pivotka, ktorá sa paradoxne vďaka tomu dostala do najslávnejšieho českého klubu – brnianskych Žabin. V družine legendárneho kouča Jana Bobrovského strávila päť sezón.
„Zo začiatku tam bola taká konkurencia, že sa mi v nej nedarilo presadiť. Navyše ma začali ‚prerábať‘ na krídlo, kde hrali Jana Veselá a Eva Vítečková, takže bolo úplne nemožné dostať sa na ihrisko,“ spomína si. Až potom, ako brniansky veľkoklub oslabil svoju pozíciu, naskytla sa trutnovskej odchovankyni príležitosť, ktorej sa aj patrične chopila.
Opustiť basketbalový život v juhomoravskej metropole sa Romana Stehlíková rozhodla v roku 2012 a vydala sa na svoje prvé zahraničné angažmán do Spišskej Novej Vsi. Tento krok však sama komentuje slovami, že to bol jej najväčší prechmat v kariére. „Čudujem sa, že som tam vydržala celý rok,“ krúti hlavou a dodáva, že ďalej sa o tom nemá cenu ani baviť.
Ďalšiu sezónu tak začala v inom slovenskom klube. V Piešťanoch si však hneď na začiatku pôsobenia roztrhla väzy v kolene, a tak rovno podpísala zmluvu aj na nasledujúcu sezónu. Tu potom odohrala v takej pohode, že jej na stole pristála ponuka od slovenského šampióna Good Angels Košice, kde v minulej sezóne získala titul a kde bude pôsobiť aj nasledujúci rok.
„Strašne som si to tam užila a dúfam, že si užijem aj ten ďalší rok. Na začiatku to pre mňa bolo ťažké, ale to som vedela, už keď som podpisovala, že o miesto budem musieť sakra zabojovať. Potom sa ale zranila jedna hráčka na mojom poste (slovenská reprezentantka Martina Kiššová – pozn. red.) a začala som hrať pomerne pravidelne,“ rozpráva trutnovská basketbalistka.
V základnej päťke sa jej meno síce neobjavovalo, ale euroligových minút si pripisovala okolo dvadsať. „Tento rok budeme hrať Európsky pohár FIBA, tak uvidíme, ako to bude s minutážou, ale myslím si, že minulý rok som ich presvedčila,“ tvári sa spokojne hráčka, ktorá pred touto sezónou mala jednou nohou vykročené aj do Belgicka. Zaujímal sa o ňu majstrovský Namur.
„Ponuka bola rovnaká, ale v Košiciach poznám všetko do bodky. Páči sa mi, akú má klub filozofiu a ako to tam funguje, takže som rada ostala,“ dodáva. Na Slovensku začne už svoju piatu sezónu, aj keď tamojšia liga nemá bohvieakú kvalitu. Titul majú v rukách košické basketbalistky nepretržite už trinásť rokov. „Ale Piešťany idú veľmi nahor, brúsia si na nás zuby. Zažila som to tam. Tréner celé dni a noci myslí na to, ako poraziť Košice,“ tvrdí.
Pre Romanu Stehlíkovú a spol. však budú v nadchádzajúcej sezóne dôležité zápasy s inými tímami, súpermi v Európskom pohári FIBA. V základnej skupine narazia na DVTK Miskolc, Olympiacos Pireus a víťaza kvalifikácie (jeden z dvojice tureckých tímov Yakin Dogu, alebo Istanbul Universitesi). „Je to ťažká skupina, ale chceme postúpiť. Bolo by smutné hrať európsku súťaž iba kvôli šiestim zápasom,“ hovorí 190-centimetrov vysoká pivotka, ktorá má už tento rok jeden úspešný postup za sebou.
Stalo sa tak na začiatku prázdnin v národnom drese. Romana je totiž členkou basketbalovej reprezentácie 3×3, ktorá pred pár týždňami vyhrala v Amsterdame kvalifikáciu majstrovstiev Európy. „Neskutočne som sa v tom našla a baví ma to. Je super, že tam nemusím nikam behať,“ hovorí o stále populárnejšej hre troch hráčok proti trom na jeden kôš.
Európsky šampionát bude hostiť prvý septembrový víkend Bukurešť a Češky túžia po medaile. „Minulý rok nám to na Európskych hrách v Baku nevyšlo. Postúpili sme z ťažkej skupiny, ale potom sme hneď vo štvrťfinále vypadli s Írskom takým štýlom, že sme si proti nim ani neškrtli,“ spomína na veľké sklamanie, ktoré jej doteraz trhá srdce.
Tento rok chce s Terezou Vorlovou, Kateřinou Zavázalovou a Kristýnou Minarovičovou na stupne víťazov. „My sme všetky v znamení Panny, narodili sme sa počas jedného týždňa, takže máme rovnakú povahu, a keď na to príde, dokážeme sa pre víťazstvo vyburcovať,“ usmieva sa Romana. Trénerkou reprezentácie je Michaela Uhrová, s ktorou sa stretla v Trutnove na začiatku kariéry.
Čo vôbec hovorí na osud svojho materského klubu, ktorý po minuloročnej sezóne balansoval na hranici krachu? „Je to smutné, ale asi to tak malo byť. Začne sa od začiatku. Peniaze v športe chýbajú všade. Je to prirodzený vývoj, že tá krivka klubov sa pohybuje hore dole,“ konštatuje odchovankyňa Trutnova a zároveň však obdivuje, že to tu vydržali takto dlho.
„Teraz je potrebné sa na to pozerať ako na niekoľkoročný koncept. Vezmú sa mladé baby, bude sa hrať s nimi a úspechy neprídu za rok – dva, ale napríklad za päť rokov. Tie dievčatá potrebujú len kvalitného trénera, ktorý by ich basketbalovo vzdelal,“ tvrdí odchovankyňa, ktorá nevylučuje možnosť, že by záver svojej kariéry opäť spojila s trutnovským basketbalom.
„Teraz sa ale zatiaľ vôbec končiť nechystám. Ak mi vydrží zdravie, tak by som ešte pár rokov chcela hrať. Čím som staršia, tým viac ma to baví,“ uzatvára.
