Rodáčky z Popradu, dvojičky Alexandra Baburová a Dominika Deptová sú basketbalovému Slovensku dobre známe. Krídelnícke duo spoločne obliekalo viacero dresov, no ich cesty sa počas kariéry aj rozdelili. Poslednú sezónu spolu opäť brázdili slovenské palubovky, tentokrát v drese Piešťanských Čajok.
S basketbalom začínali v piatej triede na základnej škole, vo veku deviatich rokov. K športu ich odmalička viedli najmä rodičia. Mamina hrávala volejbal, otec bol trénerom hokejových brankárov v Poprade. Navyše, v tom čase už hrával hokej aj starší brat Ľuboš. ,,Mamkin otec bol basketbalový rozhodca a veľmi túžil, aby sa na tento šport dalo niektoré z jeho vnúčat. Žiadne však nemalo záujem. Po jeho smrti sme sa narodili my dve a mamka mu tak dodatočne splnila sen a dala nás na basketbal,” začala rozprávanie mladšia z dvojičiek Dominika. ,,Ako deti sme boli obe nesmierne živé a taktiež sme mali po rodičoch predpoklad byť vysoké. Na nejaký šport sme jednoducho ísť museli,” doplnila ju sestra Saška.
Už v mládeži šikovné dvojičky vytŕčali vďaka nespornému talentu a výbornej pracovnej morálke z radu. Prvý úspech na seba nenechal dlho čakať. Striebornú medailu z majstrovstiev Slovenska získali hneď vo svojej prvej sezóne. Medaile či individuálne ocenenia zbierali aj v žiackych kategóriách a k výraznejším umiestneniam sa opäť dostali ako kadetky a juniorky. Ako hráčky narodené v roku 1991 hrávali takmer vždy proti o rok starším dievčatám. ,,Konkurencia v súťaži starších bola veľká a tie zápasy nás posúvali oveľa viac ako tie s rovesníčkami,” pochvaľuje si rozhodnutie bývalého klubu, prihlásiť družstvo do vyššej súťaže, Dominika.
V reprezentácii si zahrali so svojimi detskými vzormi
Dvojičky sa čoskoro stali neodmysliteľnou súčasťou mládežníckych reprezentácií. ,,Už ako malé deti sme mali sen stať sa reprezentantkami. V národnom výbere vtedy boli hráčky ako Zuzana Žirková, Ivana Jalčová a Lucia Kupčíková, na ktoré sme s obdivom hľadeli a chceli byť ako ony. Od prvej pozvánky do výberu U16 sme mali k reprezentácii veľmi pozitívny vzťah. Našli sme si v nej veľa kamarátok a precestovali kus Európy. Bolo to skvelé obdobie a navyše sme si splnili detský sen,” spomína s úsmevom Saška, ktorá nosí po sestrinej svadbe rodné priezvisko sama.
Rodičia museli byť na svoje dcéry právom hrdé, keď sa v juniorskom veku dostali obe do extraligového družstva rodného Popradu. Z mládežníckej pyramídy sa dopracovali až na jej vrchol a spolu po prvýkrát obliekli rovnaký extraligový dres. To sa neskôr stalo ešte viac krát, ale predtým sa museli sestry, najlepšie kamarátky a najbližšie osoby rozdeliť. V polovici druhej sezóny v seniorskom tíme Popradu dostala Dominika ponuku z Ružomberka. ,,Veľmi som vtedy váhala. Boli sme odmalička na seba veľmi naviazané, ale na druhej strane som nechcela premrhať šancu ísť do veľkého klubu a hrať európske súťaže. Napokon vyhrali basketbalové ambície a ponuku som prijala.” Cesty nerozlučných dvojičiek sa tak rozdelili. Dominika zbierala skúsenosti v Ružomberku, Saška ostala v Poprade, odkiaľ sa ako 20-ročná presunula do Piešťan.
Dominika obliekala dres Ružomberka šesť a pol sezóny. Posledné dve opäť so svojou sestrou. Po dvojročnom angažmáne v Piešťanoch prijala Saška ponuku z Ružomberka. ,,Už pri odchode Niky z Popradu bolo našim plánom stretnúť sa v jednom klube a hrávať opäť spolu. Keď ma oslovili z Ružomberka, boli sme veľmi šťastné. Dostali sme spoločný byt a bolo to skvelé. Mohli sme robiť to čo nás baví a mať tú najbližšiu osobu na svete pri sebe. Výhodou bolo aj to, že sme to nemali domov ďaleko,” zaspomínala si na spoločné ružomberské časy Saška.
Jedna do Košíc, druhá do zahraničia
Po dvoch bronzových sezónach v Ružomberku sa ich cesty na pár rokov opäť rozišli. Dominika zatúžila po vysnívanom extraligovom titule a rozhodla sa prijať ponuku z majstrovských Good Angels Košice. Saška ostala ešte rok v Ružomberku a potom sa rozhodla pre zahraničie. ,,Už som cítila, že zostať v Ružomberku by pre mňa nemalo význam a prestup do iného klubu na Slovensku som vtedy nezvažovala. Francúzsko bolo odjakživa mojou vysnívanou krajinou. Aj otec tam kedysi ako hokejista hrával a vždy nám o tom s nadšením rozprával. Navyše som sa chcela naučiť jazyk a preto som si vybrala Francúzsko.”
Saška tak odletela na svoj prvý a zatiaľ jediný zahraničný angažmán. V drese Roannais Basket sa umiestnila v tretej najvyššej súťaži na 3. mieste. V rovnakej sezóne sa splnil dlhoročný cieľ už druhý krát sestre Dominike. S košickými Good Angels sa jej podarilo v jednej sezóne vyhrať extraligový titul aj Európsku ligu žien. ,,Dlho som mala sen vyhrať extraligový titul a keď prišla ponuka z Košíc, vedela som, že je to veľká šanca. Aj preto som uprednostnila našu ligu pred zahraničím. Na Slovensku som bola vždy v kluboch spokojná. V čase, kedy bola najlepšia príležitosť skúsiť niečo aj vonku, som už mala snúbenca a v podstate aj kvôli nemu a rodine som do zahraničia nikdy nešla. Bolo by to pre mňa ťažké,” vysvetlila Dominika, prečo ju to do zahraničia nikdy neťahalo.
Úsmevná príhoda z extraligových začiatkov
Večne usmiate dvojičky spolu trávia čas na ihrisku rady. Zvykli si aj na situácie, kedy hrala každá v inom drese, hoci takéto začiatky boli zaujímavé. ,,Keď sme boli tínedžerky a Niky už hrala za Ružomberok, nehrávala toľko, ako ja v Poprade. Mne to bolo veľmi ľúto a tak sme sa dohodli, že keď urobí prienik, tak ju faulujem, aby išla hádzať šestky,” spomína so smiechom Saška. „Potom sme to už brali profesionálne. Nikdy nás netešilo, keď sme sa museli v zápase brániť, pretože sa veľmi dobre poznáme,“ doplnila ju Nika.
Logicky si obe basketbalistky našli partnerov športovcov. Dominikin manžel Martin sa síce športu nikdy nevenoval profesionálne, ale športuje pravidelne a veľmi rád. ,,Maťko basket hrával, ale doma sa o ňom veľmi nerozprávame. Po prehratom zápase mi však vie byť veľkou oporou. V medzisezónnom období spolu veľa trénujeme v posilňovni, ideme si zabehať či bicyklujeme po Tatrách. Určite je super mať muža, ktorý inklinuje k športu,” pochvaľuje si Dominika. ,,Naopak Filip hrával basket aj profesionálne a dobre mu rozumie. Je to super, lebo mi dokáže v akejkoľvek situácii poradiť, nájsť riešenie či ukázať veci na videu. Ale vieme si nájsť takú hranicu, aby toho zase nebolo doma priveľa,” pochvaľuje si rady od začínajúceho trénera Filipa jeho priateľka Saška.
