V júli v roku 2017 sa reprezentantky Slovenska do 20 rokov vracali z prípravného zrazu zo Šamorína. Auto so 4 hráčkami a fyzioterapeutkou zastihla pred Banskou Bystricou, kam smerovalo, nepríjemná prietrž mračien. Lucia Striešová, veľký talent slovenského basketbalu, sedela na mieste spolujazdca.
„Boli sme na diaľnici medzi Zvolenom a Bystricou, čiže chýbalo len pár minút a bola by som doma. Po silnom daždi bola cesta mokrá. Predbiehali sme auto a v tom sme zrazu zišli z diaľnice. Prebúrali sme plot, informačnú tabuľu, na poli urobili pár kotrmelcov a ostali na streche. Najprv som necítila nič, pretože som bola v šoku,“ začala rozprávanie 22-ročná Lucia.
Všetko sa zdalo byť v poriadku. Ostatné dievčatá začali vystupovať z auta a to chcela urobiť aj Lucia. V momente, kedy si išla odopnúť pás, zbadala svoju ruku. „V tom to prišlo. Začala som cítiť bolesť a panikáriť. Nekontrolovateľne som kričala, pretože v tom momente som si naozaj myslela, že mi ruku odseklo. Napokon ma z auta vytiahli až hasiči a naložili ma do sanitky,“ vrátila sa k nepríjemným spomienkam 184-centimetrov vysoká krídelníčka.
Lucia mala šťastie v nešťastí. V nemocnici F.D. Roosevelta v Banskej Bystrici mal práve službu primár Gajdoš, ktorý sa špecializuje na úrazy horných končatín. „Z celého večera mám len rozmazané spomienky, lebo som dostala veľké množstvo rôznych infúzii. Rodičia mi neskôr vraveli, že doktor im vôbec nevedel povedať, čo bude. Nesľuboval ani to, že mi ruka zostane.“
Na operačnej sále strávila vtedy 20-ročná bojovníčka 3 hodiny. „Na druhý deň som sa dozvedela, čo sa mi vlastne stalo. Zlomenina ramennej kosti, zlomenina vretennej kosti, devastačné poranenia ruky 3. stupňa, narazenie a vyvrtnutie chrbtice a pomliaždenie a hematóm pľúc. Prognózy boli veľmi neurčité. Nevedelo sa, do akej miery bude ruka zase použiteľná, ale mňa tešilo to, že sa zachránila,“ dodala s vďačnosťou v hlase Lucia. V nemocnici strávila mesiac, počas ktorého ju primár Gajdoš operoval dokopy päťkrát. „Do ramennej kosti mi vložil titánovú dlahu a do ruky takú špongiu s prístrojom, ktorá mi nahrádzala kúsok, o ktorý som prišla,“ upresňuje odchovankyňa bystrického basketbalu.
Záťaž na Luciin organizmus bol po toľkých operačných zákrokoch obrovský. Komplikovali sa aj ďalšie veci. Veľkú intravenóznu záťaž prestali žily mladej basketbalistky zvládať. Namiesto žíl na ruke a nohách jej teda doktori napichli infúziu na centrálnu krčnú žilu. „Pri tom však nastal pneumotorax a do hrudného koša sa mi dostal vzduch. Doktori mi tam museli vložiť hadičku, ktorá odsávala vzduch, čo tam nemal byť,“ spomína Lucia. „Primár Gajdoš mi však dal ruku dokopy, za čo mu veľmi ďakujem,“ dodáva jedným dychom.
Našťastie sa všetko celkom dobre hojilo a tak sympatickú basketbalistku po mesiaci v nemocničnom prostredí pustili domov. Prognóza bola dobrá a operovaná ruka mala byť v poriadku. „Ešte som ani nezačala rehabilitovať a pri prvej kontrole sa zistilo, že vretenná kosť sa mi zle zrástla a musela som ísť na ďalšiu operáciu, pri ktorej mi dnu vložili dlahu. Ruku som mala po tomto všetkom neuveriteľne slabú. Nezvládala som ani držať pero. A tak začali rehabilitácie.“
Jednou z dôležitých úloh bolo posilnenie svalstva ruky, ďalšou bola práca na obyčajnom vystretí a rotácii hornej končatiny. „Fyzioterapeutka mi väčšinu času buď nasilu ruku tlačila do vystretia alebo do otočenia. Toto bola asi najťažšia časť z celého rehabilitačného procesu, lebo som dlho nevidela žiadne pokroky. Bola som frustrovaná a strácala nádej, že ruka bude ešte niekedy plne pohyblivá,“ priznáva spätne Lucia.
Ruka jej po havárii a početných operáciách zostala celá zjazvená a hoci priznáva, že pohľady ľudí neboli vždy najpríjemnejšie, nikdy sa za to nehanbila. „Ruka sa mi pri oslabení imunity povrchovo zapalovala a bola som kvôli tomu aj raz na pár dní hospitalizovaná. Inak to už išlo celkom fajn,“ pokračuje študentka inžinierskeho programu Business economics and management na Ekonomickej fakulte UMB v B. Bystrici.
„Po psychickej stránke som mala veľký problém chodiť autom, no postupne som sa najprv prestala báť jazdy v meste a neskôr začala opäť aj sama šoférovať. No zvládnuť cestu autom mimo mesta mi trvalo ešte veľmi dlho,“ priznáva.
Veľké pokroky urobila Lucia počas mesačného pobytu v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej, kde každý deň absolvovala niekoľko procedúr a cvičení.
„Spravila som veľké pokroky a po tomto pobyte mi doktor povedal, že ak si budem dávať pozor, môžem odohrať prvý zápas. Veľmi som sa tešila, ale samozrejme aj dosť bála. A tak som si dávala na ihrisku veľký pozor. Na vonkajšie zápasy som cestovala sama vlakom, lebo áut som sa ešte vtedy bála. Vedela som, že basketbal už nikdy nebudem hrať na nejakej extra úrovni, pretože som nemohla robiť všetko na 100%. V obrane som pravú ruku už takmer vôbec nepoužívala a vyhýbala som sa väčšine kontaktov,“ spomína na svoj prvý zápas po pol roku Lucia. Odohrala ho v januári 2018.
„Zahrala som si ani nie 10 zápasov a v marci 2018, v zápase proti Nitre, som sa dostala do súboja o loptu, čo som si uvedomila až príliš neskoro a ruku som už nestihla vytiahnuť včas.** Zlomila sa. Cítila som puknutie a hneď som vedela, že je zle. Pozrela som sa na ruku a bola trošku krivá. Bola som si takmer istá, že je zlomená, takže z Nitry sme vyrazili priamo do Bystrice,**“ spomína na nešťastnú náhodu 10-násobná majsterka Slovenska v mládežníckych kategóriách.
Po ceste do Bystrice nebola podľa vlastných slov nahnevaná ani nešťastná, skôr sklamaná zo samej seba. „Vedela, čo môžem a čo nie, ako si mám dávať pozor, ale aj tak som si to na sekundu nechala vyfučať z hlavy. Prišli sme na urgent a rovno som v nemocnici ostala. Na druhý deň ma opäť operovali. Vymenili mi pôvodnú dlahu za novú, o niečo dlhšiu. Doktor mi povedal, že kosť mám už príliš labilnú a so športom to nevidí ružovo.“
V nemocnici strávila Lucia tentokrát len týždeň a aj rehabilitácie prebiehali hladšie, ako predtým. Po troch mesiacoch ju to opäť ťahalo do haly a začala trénovať. Robila všetky bezkontaktné cvičenia, čo brala aj ako formu rehabilitácie. Počas neľahkého obdobia si urobila trénerskú licenciu a začala sa venovať detičkám v troch prípravkách. Na tréningoch žien pomáhala aj trénerovi Michalíkovi, ktorý ju basketbalovo viedol takmer od jej začiatkov.
„Na konci októbra 2018 som mala kontrolu, kde mi doktor povedal, že kosť vyzerá veľmi dobre a že by bola škoda to už s basketom neskúsiť. Myslela som, že zle počujem. Veľmi som sa tešila a ihneď volala rodičom a dvom najlepším kamarátkam basketbalistkám, že nechápem, čo sa to stalo,“ opisuje s úsmevom na tvári moment, ktorý už ani sama nečakala.
V januári tohto roku začala ťažko skúšaná krídelníčka opäť trénovať naplno, pričom tentokrát už musela nosiť chránič, s ktorým sa ale na ihrisku oveľa menej bojí. Začiatkom roka odohrala po ďalších deviatich mesiacoch prvý zápas. ,,Hoci už to nikdy nebude ako predtým, lebo teraz je ťažké sústrediť sa len na hru, snažím sa basketbalom aj tak baviť. V hlave jednoducho mám, že si musím dávať pozor,” dopĺňa líderka a najvyťaženejšia hráčka extraligovej Banskej Bystrice. V aktuálnej sezóne dosahuje za 32 minút na zápas veľmi dobrý priemer 13,3 bodu, 5,5 doskoku a 2,2 asistencie.
Po náročnom období, ktoré by mnoho ľudí psychicky aj fyzicky položilo, zažíva Lucia nový reštart športovej kariéry. Na ihrisku je dynamická, sebavedomá, užíva si hru a to všetko sa odzrkadľuje na jej výkonoch. Je najvýraznejšou hráčkou svojho tímu, pričom len pred dva a pol rokmi jej hrozila amputácia ruky. Naďalej svoj čas a skúsenosti venuje detičkám v prípravkách, študuje na vysokej škole a hrá svoj milovaný basketbal. Ten, s ktorým sa mala podľa prognóz rozlúčiť. Práve nezlomná vôľa pomohla mladej basketbalistke v období, kedy sa jej rebríček hodnôt obrátil hore nohami.
,,Je to otrepané, ale všetko sa dá zvládnuť, len treba byť pozitívny, trpezlivý a brať veci s nadhľadom. Basketbal beriem už čisto ako koníček. Nedávam si žiadne ciele, len sa nezraniť a baviť sa hrou,” uzatvára svoje rozprávanie s úsmevom Lucia Striešová.
